Daniel Lipšic by Mikuliáša Černáka z väzenia nepustil, podľa neho treba mať úctu k obetiam

K možnému podmienečnému prepusteniu bývalého mafiánskeho bossa Mikuláša Černáka sa vyjadrili už viaceré mediálne známe osobnosti. Boli medzi nimi napríklad Eduard Chmelár či Rudolf Huliak. Najnovšie sa k nim pridal aj Daniel Lipšic, ktorý svoj názor zdieľal na sociálnej sieti.

Ako tvrdí, pomerne dlho rozmýšľal, či sa vyjadrí k aktuálnej téme podmienečného prepustenia odsúdeného Mikuláša Černáka z doživotného trestu odňatia slobody. „Ako minister spravodlivosti som koncom roku 2002 podával dovolanie (sťažnosť pre porušenie zákona) proti jeho prvému podmienečnému prepusteniu na slobodu. Po tom, ako Najvyšší súd vyhovel môjmu dovolaniu, som podpísal žiadosť o jeho predbežnú väzbu a na základe mojej žiadosti bol Černák začiatkom roku 2003 zatknutý v Prahe. Odvtedy sa už na slobodu nedostal,“ uviedol Lipšic.

Súvisiaca téma VIDEO: Prepustiť Černáka? To je choré!, tvrdí Rudolf Huliak a pýta sa, kto stojí za návrhom o podmienečnom prepustení

Ako bývalý minister spravodlivosti, ktorý bol vo veci činný, však považuje za nutné sa vyjadriť. Pri rozhodovaní podmienečnom prepustení musí podľa jeho slov súd z hľadiska možnej recidívy zohľadňovať dva faktory - závažnosť činu či činov, za ktoré bol páchateľ odsúdený a povahu jeho osobnosti.

Lipšic reaguje na znalecké posudky

Daniel Lipčic uviedol, že mu neprináleží komplexne hodnotiť osobnostnú štruktúru Černáka, keďže nie je oboznámený s aktuálnym spisovým materiálom. Rovnako nevie posúdiť, či ľútosť nad svojimi činmi, ktorú v súčasnosti verejne deklaruje, je z jeho strany úprimnou reflexiou jeho minulosti. 

Po právoplatnom odsúdení na doživotie sa podľa Lipšica síce rozhodol vypovedať a spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, avšak závery rôznych psychiatrických a psychologických znaleckých posudkov, ktoré boli v minulosti vypracované, sa vo vzťahu k jeho resocializačnej prognóze značne odlišujú.

„Ako obhajca a ako prokurátor som preštudoval desiatky psychiatrických a psychologických posudkov vo veciach vrážd a úkladných vrážd, a vypočúval som na hlavných pojednávaniach pomerne veľké množstvo znalcov psychiatrov a psychológov. Mám k ním rešpekt a úctu. Ale – psychiatria ani psychológia nie sú exaktné vedy, a preto je v závažných a sporných prípadoch namieste vypracovanie niekoľkých znaleckých posudkov. A to najmä v situácii, ak sú pochybnosti o preskúmateľnosti a správnosti záverov podaného znaleckého posudku,“ tvrdí Lipšic.

Závažnosť Černákových činov

Mikuláš Černák bol právoplatne odsúdený za viac ako 20 vrážd. Viaceré z nich boli spáchané mimoriadne brutálnym spôsobom. Lipšic uviedol, že na rozdiel od väčšiny bossov iných zločineckých skupín, ktorí mali na vykonávanie vrážd svojich strelcov, Černák prevažnú väčšinu vrážd svojej mafiánskej skupiny vykonal chladnokrvne sám. 

„Aj táto okolnosť svedčí o fatálnej emočnej plochosti jeho osobnosti. Za viac ako 20 vraždami sú desiatky pozostalých – detí, manželiek, partneriek, matiek a otcov, desiatky rokov nepredstaviteľného utrpenia, smútku a stovky zničených ľudských životov,“ tvrdí Daniel Lipčic.

Súvisiaca téma Exporadcu Fica Chmelára pobúrila debata o Černákovej slobode, ostro skritizoval aj Ondríka, ten mu poslal vulgárne sms

Podmienečné prepustenie - áno či nie?

V roku 2003 ako minister spravodlivosti Lipšic presadil do Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. V roku 2019 bol tento trest vtedajšou vládnou väčšinou v parlamente zrušený.

„Pre objektivitu je potrebné priznať, že trend spochybňovania trestu absolútneho doživotia má svoj základ v súdnom aktivizme Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Tento súdny aktivizmus je však v rozpore nielen s textom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale nereflektuje ani práva obetí tých najzávažnejších trestných činov,“ priblížil Lipšic.

Zároveň parafrázoval slová litovského sudca ESĽP Egidijusa Kurisa: „Odsúdení na doživotie sú spravidla uznaní za vinných za mimoriadne závažné vraždy a za iné odporné zločiny. Z tohto dôvodu by vyváženejší a teda menej dogmatický prístup bol vhodnejší, pri ktorom by právo na nádej odsúdených na doživotie bolo porovnávané s nemenej legitímnou nádejou, že páchatelia vykonajú aspoň časť svojho trestu a vyvinú aspoň nejakú snahu na vlastnú nápravu, a to predtým, ako sa ich nádej stane zakotvená alebo podporená tým, čo sa nazýva ´právo na nádej´, teda nádej ako právna kategória.“

Tá „iná“ nádej, s ktorou by mala byť pomerovaná nádej odsúdených na doživotie, je podľa Lipšica nádej spoločnosti, vrátane tých jej členov, ktorým páchatelia spôsobili neopísateľnú bolesť a ktorých životy urobili beznádejnými tým, že zavraždili ich najbližších. „Z nejakého dôvodu tento súd nehovorí o ich zmarenej nádeji v termínoch ľudských práv alebo iných práv. Ale existuje aj iný svet mimo slonovinových veží súdov,“ tvrdí Lipšic.

„Náš Trestný zákon ustanovuje, že práve okolnosti vykonania desiatok mimoriadne brutálnych a bezcitných vrážd sú jedným z hlavných kritérií pre posudzovanie podmienok na podmienečné prepustenie z doživotného trestu odňatia slobody. Som presvedčený, že základný koncept spravodlivosti a úcta k obetiam brutálnych vrážd vyžaduje, aby ktokoľvek odsúdený za desiatky chladnokrvne spáchaných vrážd, nebol nikdy prepustený na slobodu. Ani po 27 rokoch výkonu väzenského trestu,“ dodal Lipšic,