Po 50 rokoch odchádza do dôchodku významný internista a nefrológ z Rooseveltovej nemocnice, Pavol Dlhopolček

Po päťdesiatich rokoch a piatich mesiacoch nepretržitej služby v zdravotníctve odchádza do dôchodku internista, nefrológ a bývalý primár II. Internej kliniky SZU Pavol Dlhopolček z Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici.

Ako priblížila nemocnica na svojom webe, Pavol kariéru začal v roku 1975 na internom oddelení v areáli starej nemocnice, v budove, kde dnes sídli psychiatrická klinika. „To boli moje začiatky. V roku 1982 som získal druhú atestáciu z internej medicíny a neskôr atestáciu z nefrológie. V roku 1990 som obhájil vedeckú hodnosť CSc. Po celý čas som bol súčasťou vnútornej medicíny prakticky nepretržite,“ zaspomínal si. Krátku pracovnú pauzu si urobil len na dva roky, keď v polovici 80. rokov pôsobil ako lekár na Malte. Práve táto skúsenosť mu priniesla nový pohľad na medicínu aj ľudský kontakt: „Naučil som sa jazyk, spolupracoval som s lekármi z rôznych krajín, získal som množstvo skúseností. Ale nikdy som nepomýšľal o tom, že by som zostal pracovať inde. Mojím cieľom bolo vždy vrátiť sa domov na Slovensko a do našej nemocnice,“ uviedol.

Gabriel mal pred hospitalizáciou v Rooseveltovej nemocnici strach. To, ako skončí jeho pobyt, vôbec nečakal

Ako internista a neskôr uznávaný nefrológ bol štyri funkčné obdobia členom výboru nefrologickej spoločnosti a dve obdobia pôsobil ako jej vedecký sekretár. Za svoju prácu získal zlatú medailu Slovenskej lekárskej spoločnosti. Medicínu zažil v rôznych formách – od prístrojov, ktoré dnes pôsobia archaicky, až po moderné diagnostické postupy na úrovni svetovej medicíny. „Keď porovnám medicínu v čase, keď sme promovali, a dnes, sú to neporovnateľné svety. Pokrok je obrovský: diagnostika, liečba, prístrojová technika… To, čo bolo kedysi nemysliteľné, je dnes úplne bežné,“ povedal. Napriek všetkému pokroku zdôrazňuje jednu vec: „To, čo sa v medicíne nesmie nikdy stratiť, je človek – pacient. Nie objekt liečby, ale ľudská bytosť, ktorá potrebuje aj slovo, empatiu, rozhovor.“

Dôchodok vníma ako prirodzený krok k odpočinku po desaťročiach práce nad rámec bežného veku. „Je to súčasť života. Na túto etapu som sa pripravoval. Bude mi chýbať kontakt s kolegami, to určite. Vždy som mal okolo seba ľudí, na ktorých som sa mohol spoľahnúť a veril som, že aj ja som bol pre nich oporou. Ale život ide ďalej.“

Pavol Dlhopolček patrí k mála ľuďom, ktorí zažili tri etapy Rooseveltovej nemocnice: starú, súčasnú aj začiatok novej. „Je pre mňa významné, že ešte vidím vznikajúcu novú nemocnicu. Banskobystrická medicína si taký areál zaslúži. Robia sa tu výkony, ktoré sa inde na Slovensku nerobia. Držím palce, aby sa tento veľký projekt podaril. Dúfam, že sa dožijem jeho dokončenia – už ako pozorovateľ, nie aktívny lekár.“

Na otázku, či by si, keby mal možnosť, vybral povolanie znova, odpovedal bez zaváhania: „Nikdy som nepremýšľal o ničom inom. Bola to moja túžba, moje povolanie, ale najmä poslanie. To, že som mohol ľuďom pomáhať, bolo pre mňa privilégiom. Rooseveltka mi dala prácu a možnosť splniť si moje nádeje. Nemám na ňu jediné krivé slovo. Je to celý môj život.“

Pavol Dlhopolček odchádza do dôchodku po dlhých rokoch služby, počas ktorých vychoval generácie lekárov, liečil tisíce pacientov a pomáhal rozvíjať odbor vnútornej medicíny aj nefrológie. „V mene nemocnice mu vyjadrujeme hlbokú úctu, vďaku a prianie pevného zdravia a radosti z novej životnej etapy,“ dodala nemocnica.